Rímskokatolícky farský Kostol sv. Ondreja

Námestie Andreja Hlinku č. 3

Kostol stojí na východnom okraji prirodzenej vyvýšenej terasy a zároveň hlavného námestia, nad sútokom riek Váh a Revúca ako výrazná pohľadová dominanta mesta. Včasnogotický kostol, pôvodne s patrocíniom uhorského kráľa sv. Ladislava, sa postupne stal centrom opevneného sakrálneho areálu, na ktorého južnej strane stáli budovy fary a cirkevnej školy.

Tieto zanikli pri radikálnej prestavbe okolia kostola začiatkom 40. rokov 20. storočia. Novým výrazným prvkom sa stalo Mauzóleum Andreja Hlinku s priľahlým priestorom riešeným v podobe mohutne rozvinutej architektúry slávnostných nástupov – s dvojramenným Školským schodiskom zdobeným balustrádovým zábradlím (projekt: J. Svidroň, 1938 – 1939). Areál kostola sprístupňujú kryté Tmavé schody a Ružové schody.

Kostol je jednou z najstarších zachovaných stavieb v Ružomberku. Je významným dokladom rozvíjajúceho sa mestského osídlenia so zaujímavou, atypickou a nepravidelnou dispozíciou svedčiacou o jeho bohatom stavebnom vývoji od včasného stredoveku cez predpokladanú významnú neskorogotickú a najmä renesančnú prestavbu na konci 16. storočia. S barokovými úpravami v 17. a 18. storočí, a napokon s dodnes dominujúcou prestavbou na prelome 19. a 20. storočia v duchu historizmu, doplnenou modernistickými prvkami v 40. rokoch 20. storočia. Vo výtvarnej výzdobe sa uplatňuje figurálna nástenná výmaľba a vitráže Ľ. Fullu.

Pôvodný včasnogotický kostol vznikol najneskôr na prelome 13. a 14. storočia. Nepriamo to dokladá prvá písomná zmienka o meste v listine z roku 1318, ktorá o. i. spomína aj právo slobodnej voľby farára. Z tohto objektu sa zachovala predstavaná mohutná štvorpodlažná hranolová veža, ktorá mala ešte koncom 19. storočia na západnej strane ústupkový portál s lomeným tympanónom a na treťom podlaží úzke združené okná so záklenkami v tvare trojlistu. Dokumentujú to historické fotografie a kresba V. Miškovského, ktoré tiež svedčia o tom, že kostol bol jednoloďový. Viditeľný je zvyšok strmého západného štítu lode s priamym prechodom do kosiny nárožných pilierov na severozápadnom nároží. Podobu pôvodnej svätyne nepoznáme, predpokladá sa, že mohla mať rovný záver. Kostol sa v historických správach pripomína v 30. rokoch 14. storočia v súvislosti s platom farára Mikuláša. Patrocínium sv. Ladislava je doložené listinou zo 16. apríla 1430. Kostol sa ďalej spomína v roku 1440 a krátko nato v roku 1445, keď dal okolo neho vybudovať kamenný opevňovací múr Pongrác zo Sv. Mikuláša a Starhradu ako ochranu pred bratríkmi. Na východnej strane sa zachovala jeho časť s kľúčovou strieľňou. V pohľadoch na Ružomberok zo začiatku 19. storočia, ako aj na spomínaných fotografiách z konca 19. storočia má kostol prevažujúci stredoveký výzor. Do veže osadený neskorogotický zvon z roku 1506 by mohol dokladať zmenu patrocínia kostola zo sv. Ladislava na sv. Ondreja, najmä pokiaľ by táto udalosť uzatvárala zároveň významnejšiu prestavbu, o ktorej napovedá široká polygonálne uzavretá svätyňa aj rozmerná dvojpodlažná hmota sakristie. Podľa V. Miškovského sa v interiéri a exteriéri svätyne nachádzali v druhej polovici 19. storočia zvyšky nástenných malieb neznámeho časového určenia (stredoveké?), ktoré nie sú doteraz reštaurátorský doložené.

Renesančná prestavba kostola po ničivom požiari v roku 1583 sa datuje do roku 1585. Dokladala to pamätná tabula umiestnená nad už neexistujúcim južným bočným vchodom, ktorá hovorila o tom, že liptovský župan Štefan Ilešházi so svojou manželkou Katarínou Pálfiovou kostol obnovili a časť postavili od základov. Najneskôr v tomto období došlo k rozšíreniu kostola z juhu a k výstavbe polygonálnej svätyne. Svätyňa aj loď boli novozaklenuté renesančnou valenou klenbou s lunetovými výsečami. Klenbu niesli do lode vtiahnuté mohutné piliere s pilastrami a profilovaným kladím, čím vznikol trojloďový pseudohalový priestaŕ presvetlený ešte oknami s lomenými záklenkami. Piliere niesli v bočných lodiach a na západnej strane hlavnej lode kruchtovú emporu, ktorá vznikla zrejme pod vplyvom začínajúcej reformácie, keďže od roku 1611 bol kostol protestantský. V druhej polovici 17. storočia v dôsledku protireformačných snáh dochádzalo k striedaniu vlastníkov farského kostola. V roku 1672 patril katolíkom, 1683 evanjelikom, 1686 katolíkom, 1706 evanjelikom a od roku 1709 definitívne katolíkom. Prvé barokové úpravy sú z roku 1618, keď nadstavali vežu s drevenou ochodzou, zastrešenú cibuľovou baňou (návrh urobil Pavol Medveď so synom Jurajom). Výstavbu financovali mešťania s podporou Gašpara Ilešháziho.

V roku 1662 boli v ľupčianskej dielni Martina Roxera vyhotovené vežové hodiny. V 18. storočí pokračovali barokové úpravy opravou strechy veže, v roku 1755 úpravami v kostole a v roku 1800 po zničení strechy kostola požiarom (1797) jej obnovou s použitím medenej krytiny. Stav kostola v roku 1880 dokladajú kresby a zameranie V. Miškovského. K dispozícii kostola pribudla z južnej strany prístavba predsiene, zo severnej pri sakristii pravdepodobne Kaplnka sv. Jána Nepomuckého a v západnej časti schodisková prístavba.

V rokoch 1900 – 1902 prešiel kostol komplexnou prestavbou podľa projektu miestneho staviteľa Jána Krónera, v ktorej sa uplatnili formálne prvky novorománskej architektúry.

Podľa plánov prestavby zachovaných v ŠA Bytča bola dispozícia kostola symetricky rozšírená v celej dĺžke pseudohaly o prístavby zo severnej a južnej strany, ukončené východnými polygonálnymi závermi. V prístavbe zo severu bola vytvorená sakristia, Kaplnka Božieho hrobu a na západe priestor dvojramenného schodiska sprístupňujúceho rozsiahlu emporu v podlaží nad kaplnkou a sakristiou. Je súvislé prepojená s emporami nesenými železobetónovou konštrukciou, ktoré nahradili staršiu kruchtovú emporu. Z juhu bola pristavaná nová bočná loď kostola s polygonálnym východným záverom prepojená polkruhovo ukončenými arkádovými oblúkmi v celej výške steny. Svätyňa sa do ústredného priestoru otvára polkruhovým víťazným oblúkom. K predstavanej mohutnej gotickej veži zároveň pristavali novú nižšiu schodiskovú vežu, ktorá sprístupňovala jej druhé nadzemné podlažie a emporu. Kostol tak získal dnešnú atypickú dispozíciu. Fasády v neoslohovej úprave členené opornými piliermi boli v tomto období zjednotené pásovou rustikou a novým rámovaním otvorov. Portály získali edikuly s trojuholníkovými štítmi, okná boli upravené na polkruhové s pásovými šambránami. Zároveň vznikla nová sedlová strecha kostola so sanktusníkom, pričom na staršej veži sa zachovala baroková cibuľová strecha, na novšiu zastrešili iblanovou. Po dokončení prestavby v roku 1902 – 1903 interiér kostola vymaľoval Jozef Hanula. Z archívnych fotografií vieme, že na klenbe svätyne namaľoval Svätú Trojicu, plochy stien aj klenieb boli pokryté súvislou výmaľbou s polpostavami svätcov alebo prorokov, anjelikmi, kvetmi a ornamentálnymi prvkami. Čo bolo v lodiach, nevieme. Tieto Hanulove maľby boli pri neskorších úpravách a opravách kostola zničené alebo pretreté.

V roku 1940 prešli interiéry kostola výraznými dekoratívnymi úpravami, travertínové a mramorové obklady realizovala firma Jaroslava Vinduška zo Spišských Vlách. Stavebné práce viedli Jozef Uhlár, Štefan Martoník, Alojz Vorlíček a Kazimír Olejník. V polygonálnych záveroch svätyne a bočnej lode pribudli aj mramorové oblé prípory, na ktoré dosadajú klenby. Na pilieroch hlavného priestoru a ich pilastroch, aj v architektonickom riešení detailov klenieb, medziklenbových pásov sa výrazne uplatnili vpadnuté kazety s motívom kvadrilob. Empora obiehajúca priestor na západnej a severnej strane získala geometrickú štukovú výzdobu. V tomto období vznikli vitráže okien autorov V. Staněka a J. Šebeka z Prahy, ktoré boli počas bombardovania mesta v roku 1944 zničené. V rámci úprav kostola v roku 1940 realizoval ďalšiu výmaľbu E. Massányi. Klenba lode dostala zrejme novú maľbu s výjavmi zo života patróna kostola – sv. Ondrej a sv. Ján ako žiaci sv. Jána Krstiteľa, Povolanie sv. Ondreja a sv. Petra za apoštolov, Posledná večera (sv. Ondrej prijíma Kristovo telo), Kázanie sv. Ondreja v gréckom meste Sinope. Tieto maľby existujú doposiaľ, boli obnovené v rokoch 1963 a 1990. Hanulov výjav Svätá Trojica vo svätyni premaľoval buď E. Massányi alebo v roku 1963 niekto iný na výjav Korunovanie Panny Márie. Ďalšie Massányiho maľby v strede klenby s výjavmi Ukrižovanie sv. Ondreja a Oslávenie sv. Ondreja na nebesiach boli v roku 1963 zatreté (Dvorský) a ak neboli odstránené, sú zatreté doposiaľ.

Významným a hodnotným prvkom kostola sú vitráže. V juhovýchodnom okne južnej bočnej lode za oltárom je vitráž s témou 1 100. výročia posvätenia prvého kresťanského chrámu na našom území vyhotovená podľa návrhu Ľ. Fullu z roku 1933 pre katedrálu v Nitre. Štyri samostatné, do vertikály radené celky zobrazujú: v dolnej časti symbolický motív hory s krížom, slnkom a mesiacom, v ďalšej stojacich svätcov Benedikta a Andreja, v tretej je naznačená Nitra, na páskach text 833 / NTTRA /1933, nad tým v medailónoch poprsia svätých s identifikačnými nápismi (SV. EMERAM / SV. CYRIL, SV. METHOD / SV. VOJTECH / SV. LADISLAV, SV. ŠTEFAN / SV. BYSTRÍTUS), vo vrcholovej kruhovej časti je vpísaný rovnoramenný biely kríž na červenom pozadí. Ďalšie tri vitrážové okná sú v južnej stene lode. V prvom okne sa nachádzajú tri nad sebou komponované celky – scény zo života Krista a Panny Márie ideovo zoradené zhora nadol: Zvestovanie, Narodenie, Ukrižovanie. Na tabuli Ukrižovania je signatúra s vročením Fulla 1964. Drahé okno s námetom Svätí Cyril a a Metod je riešené v troch nad sebou radených celkoch, v dolnom sú postavy oboch svätcov, v strednom obaja vierozvestci u pápeža, v hornej časti sú písmená A a Ω. V dolnom poli je signatúra s vročením: Fulla 1970. Posledné okno je na rozdiel od predchádzajúcich riešené ako jedno zobrazenie – Ukrižovanie, signované a datované Fulla 1975 s dedikačným nápisom Venovala Anna Pultová. Vitráže vznikali postupne v priebehu dlhšieho obdobia, a preto sú výrazným dokumentom umeleckého vývoja a názorových posunov vo Fullovej tvorbe. Patria jednoznačne medzi kvalitatívny vrchol vitrážovej tvorby na Slovensku.

Interiér bol v priebehu 20. storočia doplnený novodobými architektonickými prvkami – dverami a deliacimi priečkami riešenými v ušľachtilom kove a skle. Posledná obnova kostola v roku 2002 sa týkala fasád, keď došlo k odstráneniu rustiky aj ďalších omietkových architektonických detailov.

Národné kultúrne pamiatky na Slovensku – okres Ružomberok
Pamiatkový úrad SR a Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava 2008, 287 s., (90-96 s.)
ISBN 978-80-8085-673-1